reklama

Tmavé tiene - Časť tretia

Kde len môžu byť? Srdce mi bilo ako šialené, pobehoval som raz na jednu stranu, raz na druhú. Nikde nebolo ani živej duše. To snáď nie je možné. Ako mohli zmiznúť za takú chvíľu? Akoby sa prepadli pod zem.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Žiadne auto, žiadne kroky, žiadne svetlá... Nevedel som, čo robiť. Cítil som veľký strach, ale aj zlosť. Musím Zayru nájsť za každú cenu. Kým je stopa čerstvá, musím konať. V prvom momente som začal hľadať na ulici svedkov. Pozeral som do okolitých okien. Oproti lampe, pod ktorou zmizla, stál len náš dom. Vpravo, asi dvadsať metrov od domu, bol susedný dom, ale bol rovnako tmavý, ako ten náš. Dom stál na kopci s dobrým výhľadom na mesto, napriek tomu som nepočul v blízkosti žiadne auto. Začal som teda prechádzať miesto, z ktorého vyšla tá temná postava. Pamätal som si, že sa vynorila z krovia, niekoľko metrov od pouličnej lampy, pod ktorou stála Zayra a mávala mi. Keď som prešiel k predpokladanému miestu úkrytu, nevidel som nič. Bola príliš veľká tma. Utekal som rýchlo naspäť do domu po baterku. Vybehol som hore schodmi, ale skôr, než som otvoril dvere do bytu, vedel som, že sa niečo stalo. Cítil som to. Vkročil som do bytu. Skromné vybavenie môjho príbytku bolo hore nohami. Posteľ bola očividne odsunutá, zásuvky na skrinke otvorené a veci rozhádzané po zemi. Ja som si ale ako prvé všimol dvere na balkón. Boli zatvorené. V duchu som si vybavil, ako som utekal zachrániť Zayru a vedel som, že som ich nezatvoril. Nebolo to možné, pretože v tej rýchlosti by som to nestihol. Okej, povedal som si - znamená to, že na terase niekto bol, alebo tam ešte stále je. Všetky moje zmysly som mal napäté na maximum. Ak niekto stojí na terase, určite ma vidí. Stena medzi terasou a bytom je celá presklená. V tejto tme sa dá v rohu terasy celkom dobre skryť. S odhodlaním som sa pustil veľmi pomaličky popri stene smerom ku dverám na terasu. Bol som rozhodnutý nenechať toho človeka za žiadnu cenu ujsť. Krok za krokom som sa dostával bližšie. Pri dverách na terasu som zastal a načúval. Nikoho som nevidel, ale prisahám, že som cítil prítomnosť niekoho, kto vonku stojí a vyčkáva ako pavúk. Dvere sa otvárali smerom von. Chytil som kľučku a pomaly otvoril. Opatrne som vstúpil na terasu a porozhliadol sa. Vzdychol som si, nikto tu očividne nie je. Nahmatal som vypínač. V momente, keď zasvietila žiarovka nad mojou hlavou, pocítil som tupý náraz na hlave. Snažil som sa rýchlo spamätať, ale bolesť mi zatienila videnie a stratil som rovnováhu. Kým som sa spamätal, útočník bol preč. V hlave mi dunelo a bolela ma ako ďas. Začul som buchnutie dverí a rýchle kroky. Ten človek bežal na koniec ulice, cez balkón som videl, ako na jej konci zabehol za roh a opäť všetko stíchlo. Čo má toto znamenať? Prečo prehľadali môj byt a kam zobrali Zayru? A ako mohli tak rýchlo zmiznúť? Keď som sa spamätal, schmatol som baterku a vybehol von. Skontrolovať miesto, kde stál ten diabol, ktorý ju odvliekol. Svietil som po kroví v okolí a na jednom mieste bolo zreteľne vidieť, kde je krovie polámané a že sa tu zjavne niekto schovával. Začal som prehľadávať stopy po zemi. Keď som sa učupil, pod kríkom som našiel pokrčený strieborný papierik. Privoňal som k nemu. Žuvačka. Možno to sem hodilo nejaké dieťa a možno náš neznámy žuval detské žuvačky. Nevedel som čo ďalej a začínal som byť zúfalý. Rozhodol som sa, že najlepšie, čo môžem urobiť, je navštíviť miesto, o ktorom mi Zayra už toľko hovorila a vyhľadať tam pomoc.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vchod do Domu sa nachádzal v hlavnom meste. Na mesto po daždi pomaličky sadala hmla. Zaparkoval som auto a vydal sa pešo do starého mesta. Riadil som sa Zayriným popisom cesty. Opisovala mi ju len raz, ale v tomto som celkom dobrý a často sa na cestách spolieham na moju pamäť. A možno ma teraz hnala túžba nájsť Zayru a preto som si bol istý, že to miesto nájdem, hoci som tam nikdy nebol. V uliciach bolo ešte veľa ľudí. Bezstarostne vysedávali vonku na terasách, popíjali, alebo sa len tak medzi sebou rozprávali. Keď som prechádzal popri baru Slowak, všimol som si pred vchodom tmavšieho chlapíka v koženej bunde. Stál s prekríženými rukami nedbalo opretý o zárubňu a kývnutím hlavy vpúšťal návštevníkov dnu do baru. Ako som prechádzal okolo neho, pozrel na mňa a rýchlo odvrátil pohľad. Pokračoval som rovno k soche kučeravého prezidenta. Vedel som, že tu treba odbočiť vpravo do úzkej uličky. Hneď, ako som do nej vkročil, všimol som si, že medzi vydláždenými uličkami sa plazí hustejšia hmla ako na hlavnej ulici. Aj hluk výrazne utíchol, i keď mesto o tejto hodine ešte žilo. Na dlažbe som zreteľne počul svoje vlastné kroky. Ulička viedla do kopca a po jej oboch stranách stáli holé steny domov, ktoré mali vchod z opačnej strany. Akoby medzi domami vybudovali uličku, ktorá rozdeľovala ich zadnú časť. Sem tam som prešiel popri dverách, ktoré boli zaručene zadným východom niektorého domu. Na konci ulice stál staromódny požiarny hydrant. Ulica sa ďalej rozdeľovala a pokračovala na všetky smery. Podľa popisu som vedel, že od hydrantu sa mám vydať do náprotivnej uličky. Pokračoval som teda rovno. Táto ulička bola tak úzka, že domy sa na seba takmer lepili a keby som sa stretol s niekým naproti, museli by sme sa obaja oprieť o stenu domu, aby sme prešli. Našťastie cesta v tejto uličke netrvala dlho, po pár metroch sa mierne stáčala doprava a odrazu začala mierne klesať. Nad hlavou jednej z budov som zazrel obrys staromódneho vývesného štítu, aké kedysi dávno mávali krčmy alebo obchody. Môj ďalší oporný bod. Zastal som pod štítom a videl, že na ňom ešte stále vidieť vyryté slová v cudzom jazyku. Slová, ktoré sa už nedali prečítať. Ale ja som ich poznal. Prezradila mi ich Zayra. Pustil som sa teda ďalej. Cesta od štítu pokračovala vľavo hore, druhá rovno. Za budovou so štítom sa ale objavila nová ulička. Bola celkom úzka a tak šikovne skrytá, že počas noci v nej panovala úplná tma. Smerovala doprava a prudko sa zvažovala. Po chvíli som sa ocitol na menšom námestí. Prišlo mi to ako sen, niečo neskutočné. V strede námestia stála malá fontánka. Vedľa nej stál strom a stará sliepňajúca lampa, ktorá ledva osvetľovala námestie. Dokonale skryté námestie. Cez deň iste plné života, v noci tajomné. Domy na námestí tvorili kruh. Vedel som, že sú vnútorne poprepájané, a že vytvárajú zložitú sieť uličiek, miestností a bohvie čoho všetkého. Zvonku to vyzeralo, akoby domy boli samostatné a vnútro mali rozdelené. Okná na domoch boli zatemnené, nikde nebolo ani živej duše. Podišiel som k fontáne. Dve holubice na jej vrchu si tu dávali milenecký bozk zrejme už niekoľko storočí. Zahľadel som sa na fontánu priamo tak, ako som k nej prišiel a pozrel som sa priamo cez hlavy zaľúbených vtákov. Medzi ich zobákmi sa jasne črtali dvere. Vykročil som smerom k nim. Vtom som za sebou začul nepatrný šuchot. Rýchlo som sa otočil. Nič som nevidel, pretože ulička vedúca naspäť k domu so štítom bola celkom tmavá. Bol som si však istý, že pri štíte sa niekto pohybuje. Pomaličky som sa vrátil do uličky, opieral som sa o stenu, nedýchal som. Dúfal som len, že ten, kto tam stojí, sa nevyberie do uličky, pretože by vrazil rovno do mňa. Našťastie ulička bola krátka. Keď som sa dostal až na jej koniec, potichu som sa pričupil a opatrne vykukol. Celkom pri mne stál pod štítom chlap v koženej bunde. Ten, ktorý ma pozoroval pred barom. Chlapík sa očividne rozhodoval. Úzku uličku ešte nezbadal, alebo ju možno považoval za tmavý výklenok. Za to, že som mu zmizol a nevidel kam som zabočil, môžem vďačiť zrejme hmle. Chlapík sa stále rozhodoval, ktorým smerom sa má vybrať. Na tvári mu bolo vidieť napätie a zlosť. Nakoniec opatrne vykročil do uličky oproti. Vydýchol som si. Neviem, či by som to mohol ešte viac pokašlať, ak by som prezradil aj vchod do Domu. Vrátil som sa k fontáne a šiel rovno ku dverám. Štyrikrát som zabúchal klopadlom na dvere. Či skôr potichučky zaklopkal, pretože som sa bál hluku. Otvoril sa priezor a ja som uvidel lesklé čierne oko, ktoré ma ostražito pozoruje. „Čo tu chceš?“ opýtal sa ma chrapľavo strážca dverí. „Prišiel som za Modrým“. „Heslo?“ zavrčal. „Aeternum domus“, povedal som mu heslo, ktoré bolo už stáročia vyryté na drevenom štíte. Dvere sa so škripotom otvorili a ja som sa konečne ocitol tam, kde to všetko začalo.

Veronika Egli Majzun

Veronika Egli Majzun

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Ahoj.Ak máš rád/a dobrodružstvo, fantáziu, nebezpečie, záhady a tajomstvá, ale aj vášeň, lásku a napätie v jednom, vitaj v príbehu na stránkach, ktoré tvorí fantázia jedného človeka. Naprosto jedinečná tak, ako je každý jeden z nás.. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu