Temná postava - Časť druhá

Autor: Veronika Egli Majzun | 24.11.2020 o 23:43 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  77x

Bol som ako paralyzovaný, nehýbal som sa a čakal. Moje podvedomie mi prezradilo, čo bude nasledovať a možno aj preto som stihol rýchlo zareagovať. Chlap neprestal upierať pohľad na miesto, kde som sa skrýval.

ČASŤ DRUHÁ

Ak sa to dá nazvať skrývaním. Či ma vidí, alebo nie, netuším. V duchu som si nadával, aký som sprostý, že som sa dostal do tejto pozície. Svetlo vychádzajúce spod dverí mi našťastie prezradilo jeho úmysel a možno aj zachránilo život. Chlap pomaličky posúval ruku k vrecku na kabáte. Určite mal zbraň. Tento nepatrný pohyb mi stačil. Rozbehol som sa ako víchor. Schody som bral minimálne po troch. Boli to sekundy, no aj počas nich som vytušil, čo sa udeje. Na miesto, kde som stál, dopadla strela. Začul som výstrel, ako sa odrazil od steny. Letel som ako divý, nevnímal som nič a videl len jediný cieľ - zachrániť sa. Z celej sily som mykol ťažkými vstupnými dverami  a chystal sa na najrýchlejší útek môjho života,  keď som odrazu pocítil tvrdý náraz. Celou silou som vrazil do niečoho, alebo niekoho, kto stál pred dverami a dával pozor. Tento druhý nebol prekvapený. Počul výstrel a očividne očakával problémy. Zovrel ma v rukách a držal ma ako kliešť. Zovretie si musel očividne dobre natrénovať, pretože ma držal  tak silno, až som myslel, že ma zadusí. „Nehýb sa, lebo ťa dorazím.“  Hlas mal hrubý a tvrdý ako kladivo. Bol to veľký a silný chlap a ja, aj keď rovnako vysoký, som nemal šancu. Odtrepal sa so mnou naspäť dovnútra. „Šéfe, mám ho“, zakričal na celú budovu, ale ani nebolo treba, pretože v tom momente sa  zjavil chlap v čiernom kabáte. Tentoraz v ruke držal svetlo, a mieril ním rovno na mňa. „Ale, ale, pozrime sa, potkan. Pridrž ho, nech na neho dobre vidím“ chlap ma zovrel ešte viac, zostal som teda stáť a prestal som klásť odpor. Vyrovnal som sa. Nakoniec, mohol som očakávať, že skôr či neskôr sa to stane. Nedá sa sliediť a nebyť videný donekonečna. Vedúci mi zasvietil rovno do tváre, priblížil sa celkom ku mne. Teraz som jasne mohol vidieť jeho tvár. Chudá, rapavá, odporná tvár so žltými zubami a špicatým nosom. Nechutný Dohadzovač. Vedel som, že pre najvyššieho práve tento robí tie najhnusnejšie roboty. „Tak ty si nás sledoval, čo? A to nevieš, že sa nemáš srať tam, kam ťa nevolajú?“  Jeho dych páchol a jeho vodnaté vypúlené oči na mňa pozerali a vyzývali ma, aby som sa na mieste rozplakal alebo prosil o milosť. O Dohadzovačovi som počul veľa. Zayra mi ho presne popísala, aj jeho postavenie v skupine, ale nemal som ešte tú česť stretnúť sa s ním. To, že sa môj záletný pánko stretol dnes večer práve s ním znamenalo, že som bol na dobrej stope. Dohadzovač na mňa neprestajne pozeral. Skôr, ako stihol dať pokyny svojmu ochrancovi, skočil som mu do reči. „Tak smotánka sa začala stretávať na smetisku? Aspoň mám konečne tú česť vidieť vašu krásnu tvár naživo a zblízka.“ Dohadzovač sa krátko a nechutne zasmial. Ostatne, celý bol nechutný a páchol ako nemocnica. „No, vidím, že novému sliedičovi nechýba odvaha. Vlastne, ani by som to odvahou nenazval, skôr sprostosťou. Neboj sa, ja viem, že Zayra má nového špeha, ale že tak tupého aby sa hneď prezradil, to klobúk dolu aj pred ňou. Nakoniec, som rád, že si tu, už dlho sa jej pokúšam odovzdať odkaz a preto ťa dnes nezabijem. Odovzdaj jej moje pozdravy“,  a potichu ale mrazivo dodal „Vypadni.“ Viac mi nebolo treba. Bol som v nevýhodnej pozícii. Jednoducho som odkráčal rýchlo preč. Vonku stále mrholilo. Cítil som sa ako decko, ktoré nachytali pri krádeži. Čudné, že ma takto pustil. Asi ma nepovažoval za hrozbu, ostatne, ani ja som sa za ňu nepovažoval.

Nasadol som do auta a odviezol sa rovno domov. Cestou som dával pozor na prípadných špehov. Už som sa začínal cítiť ako paranoik. Auto som viedol všemožnými uličkami, len aby som si bol istý, že ma nikto nesleduje.  Bývam vo veľkom rodinnom dome v uličkách starého mesta, ktorý jeho majiteľka prerobila na bytový dom. Do môjho bytu sa ide po bočnom schodisku a je na najvyššom, druhom poschodí. V túto nočnú hodinu nie je v týchto končinách živej duše, aj dom bol celkom tichý. Zaparkoval som a prebehol po dvojitých schodoch. Otvoril som dvere a chcel sa hodiť  rovno na posteľ. Byt je jednoizbový. Obývačka je zároveň spálňou aj kuchyňou. Zato má priestrannú terasu. Tá je na celom byte asi tou najkrajšou. A práve na nej dnes niekto stál a pozeral na svetlá vzdialených bytov, domov a obchodných centier. Tú siluetu by som rozoznal na kilometre. Zayra. Podišiel som k nej, dnes stál výhľad naozaj za to. „Ešteže tu máš tento výhľad, inak by som asi nepochopila, ako tu môžeš bývať .“ Otočila sa na mňa, s otázkou v očiach.  Zayra má štíhlu postavu a  krásne dlhé hnedé vlasy. Čo je na nej ale najzaujímavejšie,  sú jej oči. Zvláštne, hlboké, zelené oči, ktoré akoby videli iný svet než ten, ktorý žijeme. To ma na nej upútalo, keď som ju stretol jedného dňa  v knižnici a uprela na mňa pohľad. Sama sa mi prihovorila a neskôr, keď sa odvážila zveriť sa mi, prečo ma oslovila, pripadal som si ako v inom svete. Pri nej si tak človek vždy príde. Pri nej človek cíti, že to, čo robí, má nakoniec zmysel. „Stretol som sa s Dohadzovačom“  oznámil som jej prosto. Pozrela na mňa a oči sa jej rozšírili. Pokračoval som, „sledoval som Červeného a ten sa stretol s Dohadzovačom v prístave. Videl ma a jeho ochrankár ma chytil. Povedal mi len, aby som ťa pozdravil a pustil ma, bolo to zvláštne.“ Prikývla. No za jej pokojným výrazom som vytušil nepokoj. „Budem musieť ísť, Viktor. Spojíme sa neskôr, prídem za tebou.“ A už aj chvatne odchádzala ku dverám. Viem, že som to pokašlal, ale veď dočerta ja nie som profesionálny špeh. Zostal som stáť na terase a proti svojej vôli som začal spomínať. Zakázal som si to, ale jej prítomnosť ma vždy vedela rozhodiť.  Už mi to príde ako sen, ako niečo, čo sa ani nestalo, keď ma Zayra oslovila prvýkrát. Sedel som v knižnici. Ako takmer každý deň. Už pár týždňov sem chodila táto zvláštna žena, vždy sa utiahla do čitárne a zdalo sa, že na niečom usilovne pracuje.  Pozoroval som ju kútikom oka každý deň, kedy bola v knižnici a myslím, že aj ona pozorovala mňa. Neviem prečo sa obrátila nakoniec na mňa, isté je, že dnes tu stojím a nadávam si, aký som nemožný. Stojím na terase a počúvam ozvenu Zayriných rýchlych krokov. Prešla cez cestu pred domom a na chvíľu sa zastavila vo svetle pouličnej lampy. Otočila sa ku mne a zamávala mi. Na perách som vytušil úsmev. Zdvihol som ruku na pozdrav, no vtom moje oko upútal nepatrný pohyb v tme. Napravo od nej sa z tmy pomaly vynorila temná postava. Zayra ju očividne nevidela.  A ja, zasiahnutý náhlym šokom, som v prvej sekunde nedokázal zareagovať. Spamätal som sa a zakričal na ňu, ale v tú chvíľu sa postava vrhla na ňu.  Viac som nevidel. Schody som bral tento krát nie po troch, ale minimálne som cez ne preletel, tak rýchlo som sa ponáhľal zachrániť to, čomu verila ona aj ja.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?