Vtedy v tme

Autor: Veronika Egli Majzun | 18.11.2020 o 14:46 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  49x

Raz mi niekto povedal, že nič nie je zadarmo a to dobré si musím zaslúžiť. A že za všetko, čo sa mi v živote podarí, zaplatím dvojnásobok. Neveril som tomu a myslel som si o tom svoje. Až po rokoch som zistil, že mal pravdu. 

Akurát je veľká škoda, že som na to musel prísť tak neskoro... Dnes píšem príbeh, ktorý skončí nakoniec presne tak, ako mal... Aj na to som prišiel neskoro. A pretože koleso sa stále točí, a bude sa točiť, aj keď tu nebudeme, ten príbeh možno nikdy svojím spôsobom neskončí...

 

ČASŤ PRVÁ

Vonku prší, husto prší celú noc. A ja stojím v tmavom lese sám a čakám, kedy konečne vyjde ten prekliaty chlap. Už som premrzol až do kostí. Poviem vám, niekedy je táto robota nanič. Sliediš, zháňaš, za niečím sa stále ženieš... a čo z toho nakoniec máš? Iba čo premokneš, si hladný a cítiš sa pod psa....

Á, konečne. Konečne zasvietilo svetlo. Pred vstupnými dverami domu naproti zasvietila malá lampa. Spoza môjho úkrytu  mám dobrý výhľad. Vidím toho chlapa, ako si oblieka kabát, otvára dvere a nežná neznáma ho bozkom vyprevádza von. Konečne za sebou zatvoril dvere. Sprisahanecky sa poobzeral na všetky strany a berúc schody po dvoch, rozbehol sa smerom ku mne. Stojím v malom lesíku za stromom, oproti domu a ulici, v ktorej sa nachádza tento hriešny brloh. Chlap nechal zaparkované auto kúsok odo mňa. Nenápadne, pri lesíku. Nasadol do auta, ale ja som už pripravený a sedím vo svojom, ktoré som nechal odstavené na opačnej strane. Samozrejme, musím mu nechať dostatočný odstup. S tým som rátal. Až taký, že chlapovo auto vôbec neuvidím a môžem viac menej len hádať, kam sa asi podel. Lenže, sme na okraji mesta a ja predvídam kadiaľ povedú jeho "kroky". Konečne mi zmizol z dohľadu a mohol som naštartovať. Prefíkane sa veziem za ním. Vyšiel som z temných uličiek malého mesta a blížim sa k tomu väčšiemu. Nechápem, táto časť je v podstate predmestím, ale človek sa tu cíti ako na dedine. Vedel som, že o tomto čase nebude veľká premávka a že prenasledovanie bude sťažené. Nevadí, to dám, hovorím si v duchu. V diaľke som konečne zazrel svetlá jeho auta, ako sa na hlavnej križovatke stáčajú doprava. Musel to byť on, premávka je nulová. Pridal som rýchlosť, aby som sa k nemu dostal konečne bližšie. Dostávame sa do časti mesta, kde je hustejšia premávka, a teda nebude mať podozrenie, že by ho niekto sledoval. Stále prší, no našťastie nie tak husto, ako pred chvíľou. Chlap sa uberá hore, po hlavnej ceste, smerom na prístav. To je pochopiteľné, tým smerom má domov. Pozerám na hodinky, ideme už asi dvadsať minút, v podstate stále po hlavnej ceste. Nuž, presne ako som predpokladal, doma bude tak o necelých päť minút. Konečne sa táto sledovačka skončí. Okrem toho, že som premrznutý, začínam byť už aj poriadne hladný, a to je veru u mňa niekedy väčší problém. Z mojej počiatočnej nálady plnej nádejí už nezostáva nič, som mrzutý a chcem ísť domov. Rutinne očakávam odbočenie vľavo a pár sekundovú cestu hore kopcom k jeho domu. To už len prefrčím a pôjdem rovno domov, nepotrebujem kontrolovať, či sa dostal skutočne domov. Pripravený, ako pomyselne zamávam nášmu chlapíkovi, zostal som v prvej sekunde celkom zaskočený. Neodbočil k domu. Pokračuje stále rovno. Okej, možno ide zaparkovať niekam inam. Čo ja viem. Ale pre istotu som ho nenápadne nasledoval. Uberal sa rovno smerom k prístavu. Tu už bolo sledovanie mierne sťažené, pretože by si ma mohol všimnúť. Pánko šiel priamo k vjazdu do prístavu. Je to malý, zaprdený prístav, jeho vstup je oddelený závorou, kde v malej búdke vrátnik čaká a vpúšťa návštevy. Išiel priamo k závore, no ja som musel ísť rovno. Kútikom oka som zazrel, ako sa dvíha závora. Ten chlap musel mať diaľkové ovládanie. To mi stačilo, prístav je síce malý a človek, ktorý nepozná priestor, sa v ňom ľahšie stratí, ale ja viem, kde sa nachádza hlavná budova. Zaparkoval som neďaleko, a keďže som vedel, že v tejto diere nočný vrátnik nie je ani omylom, nenápadne som sa priblížil k hlavnému vchodu. Opodiaľ som skutočne uvidel zaparkované auto nášho známeho. Nenápadne, ako panter (to som si myslel), som sa prikradol k jeho autu. Všade bola tma a stále jemne pršalo. To mi síce skresľovalo možné zvuky, ktoré by ma mohli upozorniť na prípadného votrelca, ale nerobil som si z toho ťažkú hlavu. Asi dvesto metrov od auta bola hlavná budova prístavu. Načo parkoval tak ďaleko, pomyslel som si. Pozrel som na hlavnú budovu. Hore na poschodí, v ľavom rohu sa svietilo. Inak všade panovala úplná tma. Pomaličky a najnenápadnejšie ako som dokázal, dostal som sa k hlavnému vchodu. Nikde nikoho. Stál som za rohom pri vchodových dverách. Rýchlo som nazrel do vchodu. Hlavné dvere boli presklené a nedoliehali. Oči mi už dávno navykli na tmu, takže som skúsil ešte jeden, tento krát dlhší pohľad, do chodby za dvere. Skúmal som, či náš neznámy nečíha v chodbe. Nevidel som nič, nedokázal som rozpoznať, ak by aj niekto stál v chodbe za dverami. Čo teraz? Nuž, ako poznám sám seba, ani som si nemusel klásť túto otázku. Pomaličky, potichučky ako mačka, som sa priblížil ku vchodovým dverám. Jemne, naozaj najjemnejšie, ako som kedy dokázal, odchýlil som dvere a jednou nohou som vstúpil na územie neznámeho. V prvom momente som si pomyslel, že ma niekto tisne von, ale uvedomil som si, že dvere sú príliš ťažké a jediné čo ma tlačí naspäť von, je ich váha. Sú skrivené, preto nedoliehajú. Prestrčil som sa cez škáru, akú som dokázal čo najtichšie otvoriť a konečne som sa dostal do chodby. V duchu som si strašne nadával, veď to už je len rozum nezobrať si so sebou svetlo. Vo vrecku som s úľavou nahmatal malý zapaľovač. Poskytol mi dostatočné svetlo a odhalil malý priestor. Bola to len malá, štvorcová miestnosť, kde na ľavej strane bolo presklené okienko pre vrátnika a napravo, asi päť metrov odo mňa, sa črtalo schodisko vedúce na vrchné poschodia. Budova mala dve poschodia a pokiaľ som si zapamätal, svietilo sa na najvyššom vľavo. V časoch, kedy sa budova stavala, sa nerátalo automaticky aj s výťahom, ako tomu je dnes. A samozrejme, pre mňa by bol aj tak nepoužiteľný. Cestou ku schodisku som si uvedomil dve skutočnosti. Prvú, že miesto úniku bude pravdepodobne len cestou, akou som vstúpil a druhú, že budova nie je podpivničená. Postupoval som pomaličky, schod po schode, opatrne, potichu. Zapaľovač som si nedovolil viac použiť. Po ôsmych schodoch som sa dostal na medziposchodie a po ďalších na prvé poschodie. Vľavo odo mňa sa objavila čierna diera. Chodba smerovala do neznáma a vládla v nej absolútna tma. Opatrne som prešiel asi päť kokov popri stene a dostal som sa na pokračovanie schodiska. Opäť osem schodov, medziposchodie a posledných osem schodov. Úspešne som zdolal aj tieto. Chodba viedla opäť doľava. Vďaka miernemu pásu svetla, ktoré vychádzalo zo vzdialenejších dverí, som dokázal rozoznať obrysy ostatných dverí. Boli  troje na každej strane chodby a všetky boli zatvorené. Z posledných naľavo slabo, ale jasne vychádzalo spod prahu slabé svetlo. Akoby vnútri horela sviečka. Nenápadne som sa začal približovať ku dverám. V hrobovom tichu, aké tu panovalo, som si bol istý, že započujem aspoň úryvky rozhovoru, ak by náš tajomný muž nebol sám. A kto by už bol sám o takomto čase na takomto mieste? Nervy som mal napnuté na maximum, miestami som myslel, že mi praskne hlava. Ako som sa približoval ku dverám, zospodu som zrazu zreteľne začul zvuk. Akoby sa niekto veľmi potichučky plazil. Dole sa celkom určite pomaly otvárali dvere. Niekto ide hore. V tých pár sekundách som sa rozhodoval veľmi rýchlo. Potichu som sa vrhol na prvé dvere, ktoré boli celkom pri mne, kľučka bola guľatá, pomaličky som sa snažil ňou otočiť, ale nepohla sa ani o milimeter. Zaprel som sa do dverí, no nepohli sa. Stiahol som sa teda rýchlo naspäť ku schodom, na jediné možné miesto úkrytu. Keďže od schodov viedla chodba len naľavo, napravo bolo dosť miesta, kam sa mohol človek postaviť. Stál som opretý o stenu, nedýchal a čakal na neznámeho. Ukrývala ma len tma. Srdce mi bilo tak silno, až som sa bál, že ma prezradí. Nenáhlivé a pokojné, také sa mi videli byť kroky, ktoré som začul na schodoch. Zrazu neznámy vyšiel na plošinu, kde som stál. Nemal svetlo, ale pohyboval sa s takou istotu, akoby sem chodil každý večer na obhliadku.  Rozoznal som čiernu siluetu muža v kabáte. Rozhodným krokom podišiel ku dverám, v ktorých sa svietilo. Položil ruku na kľučku. Vtom zamrzol. Nevidel som, čo robí, ale bol som si istý, že hlavou otočil mojim smerom. Načúval. Pozeral do tmy, pozeral na mňa.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Kedy advokáti pracujú zadarmo

Vznikol u nás prvý pro bono rebríček.

Stĺpček Jakuba Fila

Figa borová v podaní Igora Matoviča

Krajina si zaslúži mať príčetného premiéra.


Už ste čítali?